Môj hlas vinie sa z malej izby, z malého mesta obklopeného horami, lesmi.. Tam na severe malej krajiny, v malej Európe, na malej zemeguli, ktorá je prachom v celom vesmíre. No, i napriek tomu niekedy vyzerám ako pojašený panáčik, ktorý zúri, lebo mu niečo nevyjde, uteká, mysliac si, že všetko je o ňom.
Ach, márnosť, však? Teraz sa nad tým smejem, ako ľahko spadnem do sebaľútosti, do egoistického režimu, do tej škatuľky – only me. Sme veľmi zvláštne stvorenia, hah.
Usmievam sa, lebo sa mi to všetko vyjasnilo. (Áno, až priveľmi často ma musí znova a znova osvietiť, aby som pochopila 😀 ) Verím, že v tom celom mojom chaose nie som sama. Uverila som tomu, ktorý si vraví JA SOM. Tomu, ktorý má meno Emanuel – Boh s nami. Je tak krásne, ako to všetko do seba zapadá, keď sa konečne odhodláte vojsť do ticha a vyznávať. Pre mnohých šialenstvo, pre mnohých nádej. Len si tak predstav o čom by to celé asi bolo, keby nebolo niečo viac, však sme iba smeť a náš čas je taký krátky, a tak rýchlo letí.
Pokoj, priateľu, nech je s Tebou.
Gif: © giphy.com
