Prechádzam obdobiami a vždy sa z nich chcem niečo naučiť. Keďže Boh nie je stereotypný, verím tomu, že práve rôzne obdobia sú to, čo nás posúva ďalej. / Vyjsť zo svojej komfortnej zóny a posunúť sa na novú úroveň. /
Som ucelená a pritom sa cítim, stále nespokojná. Mám pocit, že sa neviem dostať do ustáleného stavu jednej emócie. Ale veď nečudo. Som, žena a predsa stále ešte dospievam.. Možno to až teraz na mňa došlo, keď všetci čakajú, že už som z toho vyrástla a budem iná…
Myslím, že poslednú dobu je najväčší boj v mojej mysli. Akoto, že nie som natoľko ustálená aby som vedela niečo napísať? Prečo, neviem v noci zaspať a budím sa stále unavenejšia a unavenejšia?
Je to všetko v mysli.
Myslím, že nastavenie srdca je na Boha, ale čo nastavenie mojej mysle??Čo ak som sa zaoberala všeličím, ale nedávala som taký veľký priestor Bohu? Čo ak som natoľko ohraničovala náš spoločný čas určitým spôsobom, že som mu nedovolila aby vstupoval hlboko do mojej tvorby?
Mám pocit, že ten môj čas ktorý som mala pred tým a spôsob akým som ho trávila sa má už skončiť a začať nový. Jednoducho mám porásť a už je načase vybrať sa zas na novú cestu.
Začala som si dávať otázky: Čím napĺňam svoju myseľ? Čo je to čo počúvam, pozerám a s kým sa stretávam? Pretože, kým nebudem napĺňať svoje srdce (aspoň z časti) niečim svätým, čistým a Božím, nemôžem sa sťažovať, že moja myseľ bude plná iných vecí a unášaná na miesta, ktoré nechcem.
Našťastie je Boh taký skvelý, že mi dával poznanie a hovoril ku mne aj napriek mojej nie neveľkej zameranosti na neho. Ale, keď chcem písať a mať usporiadané myšlienky, nemôžem prichádzať do väčšieho chaosu a moja myseľ nemôže byť celý čas zasnená vo vlastných príbehoch. (Treba v tom nájsť rovnováhu)
Nájsť zas to moje ja v Bohu. Vrátiť sa do komunikácie s ním, aby on bol tým stredom. Sme požehnaní a v tom je naša sila. Preto máme toľko inšpirácie, pretože Boh je naša neustála inšpirácia. Nemizne, pokiaľ jej my sami nedovolíme odísť.
A mne nestačí to čo som mala doteraz. Potrebujem sa viac a viac posúvať. Môj dar a zároveň najväčší problém, o ktorom tu vlastne celý čas rozprávam, je moje kreatívne myslenie. Je fajn si vymýšľať príbehy v hlave a nechať sa unášať fantáziou, ale nie je dobré, keď si žijem len vo svojom vlastnom zasnenom svete. Aj preto som mala týždeň bez instagramu. Čítala som si písmo pravidelnejšie a nedávala si toľko slúchadká do uší. Začala som sa rozprávať s novými ľuďmi a zrušila kontakt s ľuďmi ktorí ma len vyciciavali, alebo chceli len využívať.
Uvidím, čo môžem ešte ďalej pre to urobiť, ale stále pokračujem v modlení tancom a tým, že naberám inšpiráciu všade kde sa dá. Viac počúvam a menej rozprávam. Viac sa zameriavam na chválu a vďaku v modlitbe ako na prosby… Chcem zas počuť každý deň konkrétne slová a vedieť ako sa má ten ktorého milujem.
Za fotky a taktiež inšpiratívny čas ďakujem Ester Lipovskej a pomoc s textom Karolíne Kremzskej. A ak sa pýtate či som mrzla. Áno mrzla som a poriadne! 😀 😀
Ale som rada, že som na blog začala pridávať viac spontannych a príbehových fotiek. Síce možno v obyč. outfitoch, ale pritom nositelných a pohodlných na zimné obdobie.
Sveter mám zo sekáča a nohavice pull and bear
Jedna myšlienka na “Všetko je v mysli”