Fashion & Tips

Niekedy sa bojím byť sama sebou…

My ľudia sme tak zvyknutý automaticky škatuľkovať a hovoriť, čo je správne a nesprávne, že ako náhle niekto začne vyčnievať z davu, tak to už pre nás nie je v poriadku. Treba hľadať rovnováhu. Jedna vec je vedieť ostať objektívny a vedieť si vypočuť aj názory druhých a druhá je nebáť sa byť tým kým naozaj sme. 

Priznať si chybu, vedieť sa otvoriť a byť úprimný. Vedieť milovať a odkrývať svoje skutočné ja. Byť zraniteľný, nebáť sa intimity, ukázať tie dobré aj zlé stránky. Nebáť sa vyčnievať. Prestať riešiť čo si kto myslí. Čo by si mal a naopak zas nemal povedať. Jednoducho byť sebou.

Lenže problém je, že niektorí ľudia vedia túto našu zraniteľnosť veľmi dobre zneužiť a tak sme sa nasilu obrnili a uzavreli, až tak, že sa už často nechceme vrátiť späť.

No ja neviem byť len tak ticho, nepýtať sa ľudí ako sa nozaj majú, pričom mi nestačí ako odpoveď iba: ,,Dobre.” Nedokážem sa len tak pozerať na to ako sa ľudia uzatvárajú do seba a tvária sa, že to je v poriadku. Neviem sa cítiť slobodne v rozhovoroch, v ktorých nemôžem povedať svoj názor, alebo rozviesť hlbšie svoje myšlienky. Nedokážem byť s niekým o kom viem, že o mňa nestojí. Necítim sa dobre s ľuďmi, ktorí sa hnevajú alebo cítia nekomfortne, keď sa ich spýtam na niečo osobné. Som smutná z toho, že sa pre nás banálne otázky čoraz viac stávajú ťažkými a osobnými. Je pre mňa veľmi tažké pochopiť, keď sa niekto nevie ozvať aj sám a nájsť si na druhých čas. Neznášam len prázdne reči…

Ten pocit jednostrannosti, keď učiteľ na online hodinách vidí a počuje len iniciály. Ten pocit jendostrannosti, keď ľudia prestávajú zdielať svoje životy, v osobnom či virtuálnom svete. Keď ta niekto odsúdi za to kto si, skôr ako sa ťa pokúsi pochopiť. Prečo sú ľudia tak leniví milovať?

Je mi ľúto, keď vidím ako vzťahy krachujú kvôli nedostatočnej komunikácii a domýšľaniu, či sme urobili niečo dobre alebo zle. Že sa svet dostal do stavu, kde komunikujeme hlavne cez sociálne siete a jeden follow či lajk dokáže znamenať tak veľa. Kde musíš riešiť či sa kamarátom ozývaš prilíš veľa alebo naopak príliš málo. Čo ak môj záujem zle pochopí ? Prečo sa mi neozýva, je to moja chyba? Urobila som snáď niečo zle? Prečo sa dnes vypýtať si od niekoho číslo považuje za príliš ? Prečo napísať niekomu je okej, ale zatelefonovať mu už nie je ?

Toľko zbytočných otázok… Toľko zbytočných správ, v ktorých hádame čo si kto myslí a ako by mohol niečo zle pochopiť. Čo ak toto a tamto… Prečo sa bojíme vlastných hlasov a máme taký veľký strach z odmietnutia? Ľudia ktorí prestávajú byť citlivý lebo sa boja byť opäť sklamaní. Ľudia ktorí namiesto kladenia otázok radšej robia rýchle závery. Ľudia, ktorí sú preplnení neustále meniacimi sa informáciami… Je to tažké, ja to chápem…

Ale prosím, prestaňme sa skrývať pred sebou samými. Prestaňme sa snažiť utiecť pred tým, pred čím aj tak neutečieme…

Fotky: Stella Bartalová

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Google photo

Na komentovanie používate váš Google účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa /  Zmeniť )

Connecting to %s